Dôstojnosť smrti

Dobrý pán doktor! Moja mama si nedávno začala sťažovať na náhlu, veľmi silnú bolesť chrbta. Zobrala som ju na pohotovosť, kde zistili zlom niekoľkých stavcov. Ďalšími vyšetreniami zistili, že v ľavom prsníku má veľký nádor, ktorý dal metastázy do lymfatických uzlín, chrbtice, pľúc a aj pečene. Povedali, že nie je operovateľný… Na jej silné bolesti jej nasadili morfínový náplasť.

Podľa ich slov ide o mimoriadne ťažký, už pokročilý štádium nádoru. Už netvorí metastázy len v mieste pôvodu, ale aj v blízkych i veľmi vzdialených orgánoch. To sa už nedá operovať, pretože aj keby odstránili nádor z miesta pôvodu, v lymfatickom systéme, pečeni a chrbtici sú metastázy a odtiaľ by sa to znovu zaktivovalo.

Navrhli chemoterapiu, aby spomalili šírenie nádoru. Preto píšem a chcel by som požiadať o vašu radu!

Aká je vaša otázka?

Moja mama protestovala. Nechcela liečbu. Chce, aby sme ju nechali zomrieť. Ale lekár tvrdí, že je nádej.

Pokiaľ viem, zobrali ju na liečbu…

Áno. Dostala dva druhy liekov…

A aký bol účinok?

Na druhý deň sa cítila strašne zle. Šiesty deň neustále zvracala, pškala, je neuveriteľne oslabená, vyčerpaná. V pondelok mám ísť s ňou na začatie ďalšieho cyklu, ale ona to nechce. Volal som lekára, ktorý povedal niečo v zmysle, že nemohla dostať oba lieky naraz. Ale predsa ich dostala. Lekár bol trochu nervózny.

Takže má prísť ďalšie ošetrenie, vaša mama nechce a vy áno? Chcete radu v tomto smere?

Áno.

Ste si vedomý, že vaša mama je v konečnom štádiu rakoviny? Povedali vám to?

Áno…

Dostali ste „odhad“, koľko času zvyčajne takéto ochorenie dovoľuje?

Áno…povedali niekoľko mesiacov.

Vaša mama nechce liečbu, však?

Nechce… Ale veľmi ju milujem a vždy existuje nádej a… boja sa, že ma opustí…

Chápem, že sa bojíte straty. Avšak musíte vidieť, že stav je veľmi pokročilý a liečby len predlžujú utrpenie. V uplynulých dňoch ste s ňou o tom vôbec vážne hovorili?

Nie, lebo bola v hroznom stave. Len pškala a zvracala…

Nedomnievate sa, že má vaša mama pravdu? Sú stavy, kde je už jasné, že z toho niet úniku. Ak rakovina takto postihla toľko orgánov, už svojho hostiteľa nepustí. Skoršie zistenie by ešte dalo nádej. Ale poznáte prípad, kde sa niekto vyliečil napriek početným metastázam a zlomom stavcov? Niekoho, kto by radšej odišiel, než by žil takýto život?

A nemusím čakať na následky? Lekár navyše hovoril, že tá liečba je strašne drahá, viac ako milión a pol forintov a že ho veľa stála snaha získať povolenie a podať tieto lieky mame. Čo mu mám teraz povedať?

Na to už veľmi neviem, čo povedať! Vaša mama zomiera na rakovinu a výslovne nechce, aby sa jej utrpenie predlžovalo. A už vôbec nechce, aby ho posilňovali. A vy sa bojíte odsúdenia od lekára???

Jeden môj milý učiteľ učil v takýchto prípadoch toto:

„Daj smrti úctu!

Keď vieš, že si v boji s chorobou prehral, vezmi to na vedomie.

Nevydlžuj zbytočne utrpenie iluzórnou liečbou, ale ani neponáhľaj smrť!

Obzvlášť nie proti vôli pacienta.

Buď vnútorne silný… aby si sa na to odvážil.”

Strach zo straty milovaného rodiča či príbuzného môže viesť k iracionálnym rozhodnutiam. V takých chvíľach mnohí pristupujú k veci z vlastnej perspektívy: Veľmi by ma bolela tvoja strata! Nechcem, aby si odišiel! Zostaň so mnou za každú cenu! Aj keby si trpel, aj keby sme spolu nemohli rozprávať, nezomri, lebo sa toho strašne bojím!

Pripútanosť a strach zo straty vedú niektorých ľudí k tomu, že vyvíjajú tlak aj na lekárov, ktorí potom často predlžujú pacientovo utrpenie. Pod nátlakom príbuzných, proti vôli pacienta.

A pritom v mnohých prípadoch nemožno odkladať čelenie skutočnosti, že milovaná osoba zomiera! Lepšie by bolo spoločné prípravy, prebratie ešte otvorených otázok, uzavretie nevyriešených „koncov“. Rozlúčka a pustenie. Pekne a s láskou.

Pretože to je to najprirodzenejšie na svete. Narodíme sa a zomrieme.