Hippokratov pohŕdavý pohľad

I. Starká

Starká bola chorľavá, dlho zápasila s chorobou. Tá obyčajná žena obdivovala lekárov, ktorí jej zmierňovali bolesť. Často rozprávala vnukovi o svojom živote a vždy svojím rozprávaním končila takto:

„Uč sa, synček! Staň sa lekárom, aby si mi pomohol.“

Jedného dňa starkú prijali do nemocnice. Pľúcny karcinóm, povedali lekári, a prepustili ju v bezvedomí domov – zomrieť. Keď chlapec prišiel na jej smrtelné lôžko a uchopil jej slabú, vychudnutú ruku, ona to cítila a otvorila oči. Pozerala na chlapca s láskou a povedala:

„Staň sa lekárom, aby si ma vyléčil!"

Ten istý večer zomrela.

II. Cesta

Chlapec bol dobrý žiak. Začínal posledný ročník gymnázia, no ešte nevedel, čo chce robiť. Herec, profesionálny športovec, učiteľ, detektív, biológ, veterinár – možnosti sa mu miešali v hlave. V sne opäť rozprával so starkou na verande starej domu pri rieke. „Staň sa lekárom, synček!" – zneli mu v ušiach láskavé, prosné slová. A prihlásil sa na lekársku fakultu.

Na konci leta priniesol poštár list. Chlapec ho prevzal a otvoril. S neschopným výkrikom vbehol do domu. Jeho matka sa k nemu rozbehla vydesená.

– Prijali ma – zašepkal chlapec a triasol sa od plaču.

Objali sa a plačúc sa držali.

* * *

Chlapec odišiel ďaleko od rodičovského domu. Aby si uľahčil živobytie a nezaťažoval rodičov, pracoval popri štúdiu. Väčšinou prijímal manuálnu prácu, nakladanie, búracie práce. Mal vynikajúcu fyzickú kondíciu a zarábal niekoľkonásobok toho, čo by mu rodičia mohli dať.

V poslednom ročníku hľadal svoje budúce pracovisko. Nemohol sa dostať na lákavé mestské nemocničné pozície. Tie zvyčajne dostali čerství absolventi s rodičmi známych primárov. To mu narušovalo pocit spravodlivosti.

III. Nemocnica

Priateľ mu povedal, že v malej okresnej nemocnici uvoľnili pozíciu internistu. Oddelenie malo 75 lôžok, primár a šesť kolegýň ho čakali. Už prvý deň sa ocitol na ambulancii. Uvedomil si, že je to hlboká voda. Pustil sa do práce. Od kolegov a sestier sa naučil to, čo ho na univerzite neučili: tajomstvá rutinných prác na oddelení.

V jednej vyšetrovni našiel pod plachtou počítač. Stál tam roky. Primár pochopil hlas nových čias a využil chlapcov počítačový talent na získanie nových prístrojov. On znášal náklady. Vyšetroval, diagnostikoval, administratívne spracovával, keď bolo treba, opravoval počítače a prístroje. Vďaka novým postupom sa čoskoro stal majiteľom rozsiahlej databázy vyšetrení a skúseností. Pravidelne referoval o výsledkoch na rôznych lekárskych konferenciách.

* * *

Narodilo sa mu malé dieťa. Zamyslel sa, z čoho utrží rodinu – vtedy, v polovici 90. rokov, domov si odniesol 16 tisíc forintov mesačne. Rozhodol sa a postavil na svojom počítačovom umení grafické štúdio. Cez deň pracoval v nemocnici, večer sadol k počítaču a do svitania tvoril prospekty, multimediálne prezentácie.

* * *

V nemocnici pracoval niekoľko rokov, no od jeho príchodu sa nekonalo žiadne zasadnutie lekárskeho zboru. V ordináciách stáli drahé prístroje a nevyužívali sa. Namiesto lokálnych výkonov posielali pacientov do iných ústavov. Navrhol vznik "seba-vzdelávacieho krúžku", aby si zástupcovia rôznych odborov navzájom ujasnili možnosti.

Vedecká komisia nemocnice – napriek tomu, že sama roky nič nerobila – jeho snahu vyhodnotila ako hrubý útok. Stál pred lekárskym zborom a uvedomil si: boja sa toho, že niekto začne samostatne myslieť. Hierarchický poriadok lekárskej spoločnosti nesmie byť narušený.

Cítil zvláštnu prázdnotu a v ňom sa praskla nejaká neviditeľná niť. Ešte sa však nevzdal.

IV. Zlom

Na oddelení nastala náhla zmena. Viacerí kolegovia odišli, ostali štyria: dvaja primári a dvaja stážisti. On prevzal polovicu 70-lôžkového oddelenia (33 lôžok), vrátane intenzívnej starostlivosti; viedol ambulanciu, diagnostické vyšetrenia a lekársku administratívu. Mal 10–12 služieb za mesiac. Strávil na oddelení 80–100 hodín týždenne.

V tom čase sa už chystal na odbornú skúšku a odpracovával povinnú prax.

* * *

Jedného jarného víkendu šiel autom za rodičmi s rodinou. Štyri ročný syn pozoroval mihajúcu sa krajinu, potom prehovoril:

– Ocko... Nenávidím, že si lekár!

Zvolnil a prekvapene sa otočil dozadu.

– Prečo, synček?

„Lebo večer nikdy nie si doma so mnou!"

– povedal a pokračoval v hre.

* * *

Slová mu tlačili na hruď ako olovo, myšlienky mu vírili v hlave.

Roky nepretržite pracoval. Naposledy si domov odniesol 26 tisíc forintov vrátane služobného príplatku (koniec 90. rokov), pár vajec, kura a dostal 30 tisíc od pacientov. Žili v služobnom byte 48 m2, auto mal 14 rokov staré (dostal ho od rodičov), trávil v nemocnici sto hodín týždenne, spal 2–3 hodiny denne.

Teda svojho syna takmer nevidel.

Svoje vlastné bývanie zrejme získa až po štyridsiatke-päťdesiatke, dobré auto až potom. Chcel, aby jeho deti študovali na kvalitných školách. Na dovolenke neboli od ukončenia štúdia.

Pochopil, že bez práce v reklamnografike by si nemohol udržať byt, staré auto, sotva by mal na každodenné potraviny.

Odpusť mi, starká!

– povedal si v duchu. A rozhodol sa.

V. Rozlúčka

Bolo piatkové neskoré popoludnie. Primár sedel v kancelárii. Dokončil prácu. Unavene si oboma rukami trie tvár. Vzájomne si vážili a mali sa radi.

Mladý lekár hľadal slová:

– Šéfe, od prvého dňa by som odchádzal – nakoniec to vypichol, trochu neistým tónom.

– Na dovolenku? Na ako dlho?

Primára vyhlásenie zaskočilo. Žiadny z nich už mesiace nebol na dovolenke.

– Natrvalo. Končím s lekárskou kariérou.

Primár zdvihol hlavu a nechcel tomu rozumieť.

– Veď onedlho budeš robiť odbornú skúšku.

– Už som unavený.

Náhle sa cítil úboho, pretože mu napadlo, že jeho šéf pracuje na oddelení už viac ako 30 rokov.

Ešte chvíľu sa rozprávali, pozerali si do očí a potom sa rozlúčili svojím obvyklým pevným stiskom rúk. Odvtedy mladý muž už žiadneho pacienta nezobral pod vyšetrenie.

* * *

Bývalý lekár odvtedy čaká na potvrdenie. Na znamenie, ktorým by sa presvedčil sám.

Štatistiky hovoria, že počet pacientov sa stále zvyšuje a na starostlivosť pripadá stále menej prostriedkov. Systém „držia pokope" peniaze. 95 % peňazí končí v kapsách lekárov na vrchole hierarchie (ktorí tvoria 2–3 % z celkového počtu lekárov), zvyšok zostane pre ostatných. Zatiaľ čo vedúci by mohli systém zmeniť, nie je to v ich záujme. Lekársky systém je feudálny, kde primár je všemocný pán – a zdá sa, že tak zostane ešte dlhú dobu.

Vláda to dobre spočíta: lekár ničomu inému nerozumie, iba liečeniu. Nech teda nie je nespokojný, ale nech sa teší, že môže robiť to, čomu zasvätil život. Väčšina lekárov prehltne a otročí, no v skutočnosti žijú na úrovni existenčného minima. Kto vedel cudzie jazyky a nebol viazaný rodinnými putami, už dávno hľadal obživu v zahraničí.

Tí, ktorí zostali doma, vidia čoraz menšími a čoraz zúfalejšími silami narastajúci príval pacientov, zhoršujúce sa podmienky, chátrajúce zariadenia – a to, že v dohľadnom čase nedostanú za svoju nadľudskú prácu životné zabezpečenie v podobe primeraného platu.

Pokojným tichom pred kolapsom.

* * *

Z odstupu dvoch desaťročí sa bývalý lekár cíti, že urobil správne rozhodnutie v prospech seba a svojej rodiny.

Ale cíti na zátylku Hippokratov pohŕdavý pohľad.

Tento príbeh ma doviedol tam, kde som dnes. Medzitým som pochopil, že liečenie nie je o jednej metóde – je to komplexný proces. O tomto umení liečenia som písal podrobnejšie →

Ak chceš vedieť viac o tom, kto som dnes a čo robím, prečítaj si moje predstavenie →

Postskriptum: Príbeh som napísal už v roku 2002, preto niektoré vety dnes už nemusia platiť (napr. parasolvencia, lekárske platy a pod.). Neplánujem ich meniť, nechávam text v pôvodnej podobe odrážajúcej vtedajšie pomery.