Hippokratov pohŕdavý pohľad

Vyznanie lekára, ktorý opustil povolanie

Babka bola chorľavá, dlho bojovala s chorobou. Jednoduchá žena obdivovala lekárov, ktorí jej zmierňovali bolesť. Často rozprávala vnúčatovi o jeho budúcnosti a vždy končila vetou: „Uč sa, dieťa moje! Staň sa lekárom, aby si mohol vyliečiť babku.“

Jedného dňa ju prijali do nemocnice. Pľúcny karcinóm, povedali lekári, a v bezvedomí ju prepustili domov zomrieť. Keď chlapec prišiel k jej lôžku a chytil jej slabú, vychudnutú ruku, ona to pocítila a otvorila oči. Pozrela sa na chlapca s láskou a povedala: „Staň sa lekárom, aby si ma vyliečil.“ Ešte v ten večer zomrela.

Chlapec bol dobrý žiak. Začínal posledný ročník gymnázia, ale ešte nevedel, čo chce robiť. Herec, profesionálny športovec, učiteľ, vyšetrovateľ, biológ, zvierací lekár – možnosti sa mu miešali v hlave. Vo sne opäť hovoril s babkou na verande starej vidieckej chalupy. „Staň sa lekárom, dieťa moje!“ – zaznievali mu v uchu milujúce, prosivé slová a prihlásil sa na lekársku fakultu. Koncom leta doniesol poštár list. Chlapec ho zobral a otvoril. S útržkom nezrozumiteľného výkriku utekal do domu. Jeho matka sa mu s bledým výrazom postavila v ústrety. „Vzali ma,“ šepkal chlapec a treskal sa od plaču. Objali sa a plakali spolu.

Chlapec sa dostal ďaleko od rodičovského domu. Aby si uľahčil finančné starosti a nezaťažoval rodičov, pracoval popri štúdiu. Väčšinou robil nakladanie a iné fyzické práce. Mal výbornú kondíciu a zarobil niekoľkonásobok toho, čo by mu rodičia mohli dať.

V poslednom ročníku hľadal budúce miesto. Do lákavých mestských ústavných pozícií sa nedostal. Tieto miesta dostávali synovia a dcéry známych primárov. To narušovalo jeho zmysel pre spravodlivosť.

Jeho priateľ pracoval v nemocnici v malom meste a povedal mu, že sa uvoľnilo miesto internistu. Oddelenie malo 75 lôžok, primár a šestnásť kolegýň ho očakávali. Už prvý deň sa ocitol na ambulancii. Uvedomil si – to je hlboká voda. Vrhol sa do toho. Od kolegov a sestier sa naučil to, čo na výške neučia: zákutia rutinných oddelení.

V jednom vyšetrovacom kabinete našiel pod plachtou počítač. Stál tam roky. Primár pochopil výzvu nových čias a využívajúc počítačové zručnosti chlapca obstarával nové prístroje. On to zvládal. Vyšetroval, diagnostikoval, administratívne pracoval, keď bolo treba, opravoval počítače a prístroje. Vďaka novým postupom sa čoskoro stal majiteľom obsiahlej databázy vyšetrení a skúseností. Pravidelne informoval o výsledkoch na rôznych lekárskych konferenciách.

Narodil sa mu syn. Premýšľal, z čoho uživí rodinu – v polovici 90. rokov domov nosil 16 000 forintov mesačne. Rozhodol sa a na základe svojich počítačových znalostí založil grafické štúdio. Počas dňa pracoval v nemocnici, večer sadal k počítaču a do rána pracoval na prospektoch a multimediálnych prezentáciách.

V nemocnici pracoval niekoľko rokov, ale odkedy prišiel, medicínsky zbor nerobil žiadne stretnutie. V ordináciách stáli drahé prístroje a nevyužívali sa. Miesto toho, aby sa zákroky robili na mieste, pacientov posielali do iných ústavov. Inicioval vznik „samoštudijného krúžku“, aby si zástupcovia rôznych odborov povedali, aké sú možnosti. Vedecká komisia nemocnice – hoci sama roky nič nespravila – označila jeho pokus za hrubý útok. Stál pred primárskym zborom a uvedomil si, že sa boja, že bude samostatne myslieť. Hierarchický poriadok lekárskej obce sa nesmie narušiť… Cítil zvláštnu prázdnotu a ako by sa mu vnútri pretrhlo nejaké neviditeľné vlákno. Napriek tomu sa ešte nevzdal.

Na oddelení nastala náhla zmena. Viacerí kolegovia odišli, zostali štyria – dvaja primári a dvaja ordinujúci lekári. On dostal polovicu 70-lôžkového oddelenia (33 lôžok), vrátane intenzívnej časti, viedol ambulanciu, diagnostické vyšetrenia a lekársku administratívu. Mal 10–12 pohotovostí za mesiac. Trávil na oddelení 80–100 hodín týždenne. Pripravil sa na atestačnú skúšku a vykonával povinné praxe.
Jedného jarného víkendu išiel autom k rodičom s rodinou. „Ocko,“ povedal jeho štvorročný syn, keď sledoval prebiehajúcu krajinu. „Ja nenávidím, že si lekár!“
Zrýchlil a prekvapene sa obrátil dozadu. „Prečo, synček?“
„Pretože večer nikdy nie si doma so mnou!“ – povedal a pokračoval v hre.

Slová mu pritlačili hrudník ako olovo, v hlave mu búšili myšlienky. Roky nepretržite pracoval, naposledy domov priniesol 26 000 forintov s nočnými prácami (koniec 90. rokov), pár vajec, kurča a 30 000 dostal od pacientov. Žil v služobnom byte 48 m2, jeho auto malo 14 rokov (dostal ho od rodičov), týždenne trávil v nemocnici stovku hodín, spal 2–3 hodiny (ale nie vždy, lebo na pohotovosti často nemal čas), svojho syna takmer nevidel. Vlastný byt možno získa vo veku 45–50 rokov, lepšie auto až potom. Chcel, aby sa jeho deti učili v kvalitných školách. Na dovolenku neboli odkedy dokončil fakultu. Uvedomil si, že bez práce v reklamnej grafike by si nemohol udržať byt, staré auto a sotva by mal na jedlo.

„Prepáč mi, babka!“ – povedal si v duchu a rozhodol sa.

V piatok podvečer sedel primár vo svojom kabinete. Dokončil prácu. Unavene si oboma rukami trie tvár. Vzájomne si vážili a mali sa radi.
Mladý lekár hľadal slová:
– „Šéfe, od prvého dňa odídem,“ – nakoniec vykríkol, trochu neistý.
– „Na dovolenku? Na ako dlho?“ – primár bol vyvedený z miery. Obaja už mesiace neboli na dovolenke.
– „Natrvalo. Končím s lekárskou profesiou,“ – povedal už rozhodne mladý muž. Primár zdvihol hlavu a nechcel tomu rozumieť. – „Veď čoskoro budeš mať atestáciu.“
– „Som unavený,“ – povedal a zarmútil sa, pretože jeho nadriadený to robil už 30 rokov.
Ešte chvíľu sa rozprávali, hľadeli si do očí a potom sa zvykovým pevným podaním ruky rozlúčili. Chlapec odvtedy nevyšetril ani jedného pacienta.

Bývalý lekár odvtedy čaká na potvrdenie. Na znamenie, ktoré by ho presvedčilo.

Štatistiky hovoria, že počet pacientov neustále rastie a na ošetrenie pripadá čoraz menej zdrojov. Systém „udržiava pohromade“ peniaze (paraszolvencia). 95 % peňazí končí v kapsách lekárov na vrchole hierarchie (ktorí tvoria 2–3 % z celkového počtu lekárov), zvyšok zostáva ostatným. Zatiaľ čo vedenie by vedelo systém zmeniť, nie je to v ich záujme. Lekársky systém je feudálny, kde primár je všemocný pán – a zdá sa, že to tak zostane ešte dlho.

Vláda to má dobre spočítané: lekár nerozumie ničomu inému než liečbe. Nemá sa sťažovať, ale má byť vďačný, že môže robiť to, čomu obetoval život.

Väčšina lekárov prehltne a robotuje, v skutočnosti vegetujú na hranici existenčného minima. Kto ovládal cudzí jazyk a nebol viazaný rodinnými záväzkami, už dávno hľadá svoj chlieb v zahraničí. Tí, čo zostali doma, vidia v menšom počte a čoraz viac zúfalo rastúci prílev pacientov, zhoršujúce sa podmienky, chátrajúce zariadenia a to, že v dohľadnom čase nedostanú za svoj nadľudský výkon mzdu zabezpečujúcu živobytie.
Štátny tajomník (úrad) sa ani nesnaží predstierať, že by chcel niečo urobiť pre „upratanie“ zdravotníctva. Väčšina nemocníc a ambulancií zápasí s každodennými finančnými problémami. Ticho pred kolapsom.

Zo svojho dvadsaťročného odstupu sa bývalý lekár cíti, že urobil dobré rozhodnutie v záujme svojom i svojej rodiny.

Ale cíti na zátylku pohŕdavý pohľad Hippokrata.

Poznámka: príbeh som napísal ešte v roku 2002, takže niektoré vety dnes už nemusia platiť (napr. paraszolvencia, lekárske platy a pod.). Neplánujem ich meniť, nechávam článok v pôvodnej podobe.